All Tweets
Predchádzajúce:
Ďalej:
kinderfietsjes

3.5 Prečo je modlitba niekedy taká náročná alebo nudná?

Osobná modlitba

Ľudia niekedy prežívajú ťažkosti pri modlitbe, zrejme hlavne vtedy, keď sa všetko zdá byť v poriadku. Keď sa modlíme, niekedy potrebujeme vytrvalosť, vernosť a trpezlivosť.

Nezúfaj však, Boh je dozaista vždy pri tebe. Pomôže ti vždy, keď to budeš potrebovať, hoci niekedy aj nečakaným spôsobom. Boh ti podáva pomocnú ruku a môžeš sa naňho spoľahnúť (Mt 14,31)Mt 14,31 – Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“. Odvážiš sa vziať ho za ruku?

> Viac sa dočítaš v knihe

Všetko, čo robíš, vrátane modlitby, vyžaduje úsilie. Ak prosíš a snažíš sa čo najviac, Boh ti pomôže. Možno to ani nevnímaš, ale je tu!

Múdrosť Cirkvi

Prečo je modlitba bojom?

Modlitba je dar milosti, ale vždy predpokladá rozhodnú odpoveď z našej strany, lebo ten, kto sa modlí, bojuje proti sebe samému, proti prostrediu a najmä proti pokušiteľovi, ktorý robí všetko, aby ho od modlitby odvrátil. Boj v modlitbe je neoddeliteľný od pokroku v duchovnom živote. Každý sa modlí, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. [KKKC 572]

Jestvujú námietky proti modlitbe?

Okrem mylných predstáv o modlitbe si mnohí myslia, že nemajú čas modliť sa alebo že modliť sa je zbytočné. Tí, ktorí sa modlia, sa môžu znechutiť zoči-voči ťažkostiam a zdanlivým neúspechom. Aby sme tieto prekážky prekonali, je potrebná pokora, dôvera a vytrvalosť. [KKKC 573]

Prečo je modlitba niekedy bojom?

Učitelia duchovného života všetkých čias opisovali rast vo viere a v láske k Bohu ako boj na život a na smrť. Bojiskom je vnútro človeka. Zbraňou kresťana je modlitba. Človek môže buď podľahnúť vlastnému sebectvu a premárniť život v nepodstatných veciach, alebo získať Boha.

Ten, kto sa chce modliť, musí najskôr v sebe premôcť „beštiu“. To, čo dnes vnímame ako frustráciu a stratu zmyslu života, starí púštni otcovia nazývali znechutením (lat. acedia). Znechutenosť voči Bohu spôsobuje v duchovnom živote veľký problém. Ani duch doby nevidí v modlitbe nijaký zmysel a v plnom diári už niet pre ňu miesta. Okrem toho treba zvádzať boj s Pokušiteľom, ktorý podniká všetko možné, len aby človeka odviedol od Boha. Keby Boh nechcel, aby sme ho našli v modlitbe, tento boj by sme nikdy nevyhrali. [Youcat 505]

Nie je modlitba len istým druhom rozhovoru so sebou samým?

Modlitba je osobným vzťahom, prechádza od „ja“ k „ty“, od zamerania na seba k radikálnej otvorenosti. Ten, kto sa naozaj modlí, zistí, že Boh hovorí a že často hovorí inak, ako by sme si to želali alebo očakávali.

Tí, ktorí majú hlbšie skúsenosti s modlitbou, dosvedčujú, že človek je po skončení modlitby často iný, než aký bol na jej začiatku. Naše očakávania sa niekedy naplnia: smutný nájde útechu, skleslý dostane novú silu. Môže sa však stať aj to, že človek by rád zabudol na ťažkosti, a upadne ešte do väčšej úzkosti; chcel by mať na chvíľu pokoj, a dostane úlohu. Skutočné stretnutie s Bohom v modlitbe môže rozmetať naše predstavy o Bohu i o modlitbe. [Youcat 506]

A čo keď modlitba nepomáha?

Modlitba nehľadá povrchný úspech, ale Božiu vôľu a blízkosť. Práve v zdanlivom mlčaní Boha spočíva pozvanie k ďalšiemu kroku – k bezvýhradnej odovzdanosti, k bezhraničnej viere, k nekonečnému očakávaniu. Ten, kto sa modlí, musí ponechať Bohu úplnú slobodu, aby prehovoril, kedy bude chcieť, aby splnil, čo bude chcieť, a aby sa daroval, ako bude chcieť.

Často sa sťažujeme: Modlil som sa – a nepomohlo mi to. Možno sa nemodlíme dosť intenzívne. Raz sa svätý farár z Arsu (sv. Ján M. Vianney) opýtal svojho spolubrata, ktorý sa mu sťažoval na neúspech: „Modlil si sa, vzdychal si… ale postil si sa tiež a bdel si?“ Možno tiež prosíme Boha o veci, ktoré neprospievajú ani nám, ani našim blížnym. Svätá Terézia z Avily raz povedala: „Nepros o ľahšie bremeno, ale o silnejšie ramená.“ [Youcat 507]

Čo máme robiť, keď pri modlitbe nič necítime alebo dokonca máme voči nej odpor?

Rozptýlenosť pri modlitbe, pocit vnútornej prázdnoty a vyprahnutosti, dokonca aj odpor k modlitbe prežíva každý, kto sa úprimne usiluje o opravdivú modlitbu. Verne vytrvať v takej situácii je už modlitbou.

Dokonca ani sv. Terézia z Lisieux dlhý čas necítila nič z Božej lásky. Krátko pred smrťou ju navštívila jej rodná sestra Celina. Všimla si, že Terézia má zopäté ruky. „Čo robíš? Mala by si sa pokúsiť zaspať.“ povedala Celina. „Nemôžem. Veľmi trpím. No modlím sa,“ odpovedala Terézia. „A čo hovoríš Ježišovi?“ – „Nehovorím mu nič. Milujem ho.“ [Youcat 508]

Toto hovoria pápeži

Ani rodinné povinnosti, ani iné otázky by nemali ostávať mimo duchovného života. V Kristovi každá ľudská činnosť nadobúda hlbší zmysel  a stáva sa autentickým svedectvom. Keď je duša zakorenená v duchu modlitby, otvorí sa nekonečnému a večnému Bohu. Túži slúžiť tomuto Bohu  a čerpať z neho silu a svetlo, vďaka ktorým sa jej činnosť stáva kresťanskou. Vďaka viere v našich životoch rozlišujeme diela Božieho plánu lásky a objavujeme neustávajúcu starostlivosť Otca, ktorý je na nebesiach. [Pápež Ján Pavol II., homília v Gorzove, 2. júna 1997]