All Tweets
Predchádzajúce:
Ďalej:
katten en honden

1.48 Stretnem sa v nebi so svojím domácim miláčikom?

Nebo, peklo alebo očistec?

Boh zveril zvieratá do starostlivosti človeka (Gn 2,19-20)Gn 2,19-20 – Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel.. Svätý František je žiarivým príkladom toho, ako môžeme milovať zvieratá, a pritom to nepreháňať. So zvieratami môžeme niekedy nadviazať skvelé puto.

Medzi ľuďmi a zvieratami sú veľké rozdiely, napríklad skutočnosť, že zvieratá nasledujú svoje inštinkty, zatiaľ čo ľudia uvažujú racionálne. Písmo nazýva zvieratá druhmi, ale ľudí označuje ako jedinečné ľudské bytosti. Boh zámerne stvoril každého z nás. Okrem pozemského života však zvieratá nemajú žiaden účel. V nebi budeme dokonale šťastní, pretože budeme Boha oslavovať naveky. Zvieratá nám tam teda nebudú chýbať.

> Viac sa dočítaš v knihe

Zvieratá, na rozdiel od ľudí, nemajú nesmrteľnú dušu. Smrť je pre ne konečná.

Múdrosť Cirkvi

Čo predpisuje siedme prikázanie?

Siedme prikázanie predpisuje rešpektovanie cudzieho vlastníctva praktizovaním spravodlivosti a lásky, miernosti a solidárnosti. Osobitne vyžaduje dodržanie sľubov a uzavretých zmlúv, nápravu spáchanej nespravodlivosti a vrátenie toho, čo bolo nespravodlivo nadobudnuté; rešpektovanie neporušiteľnosti stvorenstva rozumným a umierneným využívaním nerastných, rastlinných a živočíšnych zdrojov na celom svete s osobitným ohľadom na tie druhy, ktoré ohrozuje vymretie. [KKKC 506]

Ako sa máme správať k zvieratám?

Zvieratá sú, podobne ako my, stvorenia, o ktoré sa máme starať a z ktorých sa máme radovať tak, ako sa aj Boh teší z ich existencie.

Zvieratá sú Božím stvorením a sú obdarené citom. Je hriechom týrať ich, nechať trpieť a bez príčiny ich zabíjať. Človek však nesmie nadraďovať lásku k zvieratám nad lásku k ľuďom. [Youcat 437]

Ako duša a telo tvoria v človekovi jednotu?

Ľudská osoba je bytosť zároveň telesná i duchovná. V človekovi duch a hmota tvoria jednu prirodzenosť. Táto jednota je taká hlboká, že vďaka duchovnému princípu, ktorým je duša, telo, ktoré je hmotné, stáva sa ľudským a živým telom a má účasť na dôstojnosti Božieho obrazu. [KKKC 69]

Čo je duša?

Duša je to, čo robí z každého jednotlivca skutočného človeka: je to teda jeho životný princíp, jeho vnútro Duša spôsobuje, že sa z hmotného tela stáva živé ľudské telo. Vďaka svojej duši sa človek stáva bytosťou, môže hovoriť „ja“ a môže predstupovať pred Boha ako nezameniteľný jedinec.

Ľudia sú telesné a zároveň duchovné bytosti. Ľudský duch je viac ako telesné funkcie a nemožno ho vysvetliť z hľadiska hmotnej stavby človeka. Rozum nám hovorí, že musí existovať nejaký duchovný princíp, ktorý je síce viazaný na telo, no predsa s ním nie je totožný. Nazývame ho „dušou“. Hoci dušu nemožno „dokázať“ prírodovedeckými metódami, bez prijatia tohto duchovného a hmotu presahujúceho princípu nemožno chápať človeka ako duchovnú bytosť. [Youcat 62]

Odkiaľ má človek dušu?

Ľudskú dušu stvoril priamo Boh, „nesplodili“ ju teda biologickí rodičia.

Duša človeka nie je výsledkom evolučného vývoja hmoty ani genetického spojenia otca a matky. Tajomstvo, v ktorom v každom človeku prichádza na svet jedinečná duchovná bytosť, vyjadruje Cirkev Prehlásením: Boh dáva človeku dušu, ktorá neumiera, ani keď človek v smrti stráca svoje telo, ktoré v deň vzkriesenia opäť obdrží. Ak teda vyhlasujem, že mám dušu, znamená to, že ma Boh stvoril nielen ako bytosť, ale ako osobu a že ma povolal k životu vo vzájomnom vzťahu. [Youcat 63]

Toto hovoria pápeži

Hoci pre iné stvorenia, ktoré nie sú povolané k večnosti, ich smrť znamená len koniec ich jestvovania na zemi, v nás vytvára hriech priepasť, ktorá nás môže naveky uväzniť, ak nám Otec, ktorý je na nebesiach, nepodá pomocnú ruku. [Pápež Benedikt XVI., kázeň, 13. januára 2008]