All Tweets
Predchádzajúce:
Ďalej:
kaarsjes

3.32 Čo sa odohráva počas veľkonočnej vigílie?

Veľké cirkevné sviatky

Veľkonočná vigília je vrcholom cirkevného roka. Všetko, čo Ježiš hovoril a robil, získava význam jedine v jeho vzkriesení. Zapaľovanie veľkonočnej sviece v tmavom kostole symbolizuje Ježiša, naše jediné svetlo. Ľudia si svetlo navzájom odovzdávajú a ako sa zažínajú sviece veriacich, celý kostol postupne napĺňa ich svetlo.

Čítame viacero statí z Biblie a počúvame o vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom. Ľudia často prijímajú krst počas veľkonočnej vigílie a všetci veriaci si obnovujú krstné sľuby. Potom sa slávi Eucharistia v atmosfére veľkej radosti pre všetko, čo nám Ježiš dal.

> Viac sa dočítaš v knihe

Počas veľkonočnej vigílie sa oslavuje Ježišovo zmŕtvychvstanie so sviečkami, čítaniami o Božom pláne spásy, krstom a Eucharistiou.

Múdrosť Cirkvi

Aké je Kristovo dielo v liturgii?

V liturgii Cirkvi Kristus naznačuje alebo skutočne najmä svoje veľkonočné tajomstvo. Tým, že dal apoštolom Ducha Svätého, udelil im a ich nástupcom moc uskutočňovať dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami, v ktorých on sám pôsobí, aby udeľoval svoju milosť veriacim všetkých čias a na celom svete. [KKKC 222]

Čo je podstatou každej liturgie?

Liturgia je vždy predovšetkým stretnutím s Ježišom Kristom. Každá eucharistická bohoslužba je oslavou veľkonočného tajomstva. Ježiš oslavuje spolu s nami prechod zo smrti do života a otvára nám cestu k životu. 

Najdôležitejšou bohoslužbou na svete bola veľkonočná bohoslužba, ktorú slávil Ježiš so svojimi učeníkmi vo večeradle v predvečer svojej smrti. Učeníci sa domnievali, že im Ježiš bude tradične pripomínať vyslobodenie Izraela z egyptského otroctva. Ježiš však s nimi slávil vyslobodenie celého ľudstva z moci smrti. Vtedy v Egypte „krv baránka“ uchránila izraelský národ pred zhubným dielom anjela smrti. Teraz to bol sám Boží Baránok, ktorého krv zachráni ľudstvo pred smrťou. Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie sú totiž znamením, že po smrti človek získava nový život. Ježiš sám prirovnáva svoju smrť a vzkriesenie k vyslobodeniu Izraela z egyptského otroctva. Spásny účinok Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania sa preto označuje ako veľkonočné tajomstvo. V porovnaní s krvou baránka, ktorá zachránila Izraelitov pred smrťou pri odchode z Egypta (Ex 12), je tým skutočným veľkonočným Baránkom sám Ježiš, pretože vyslobodil ľudstvo z osídiel smrti a hriechu. [Youcat 171]

Aké „znamenia“ a svedectvá potvrdzujú Ježišovo zmŕtvychvstanie?

Okrem podstatného znamenia, ktorým bol prázdny hrob, Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdili ženy, ktoré sa prvé stretli s Ježišom a zvestovali jeho zmŕtvychvstanie apoštolom. Nato sa Ježiš „zjavil Kéfasovi (Petrovi) a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz“ (1 Kor 15,5-6) a ešte ďalším. Apoštoli si nemohli zmŕtvychvstanie vymyslieť, lebo sa im zdalo nemožné. A skutočne, Ježiš im vyčítal nedostatok viery. [KKKC 127]

Prečo je zmŕtvychvstanie historická a zároveň transcendentná udalosť?

Zmŕtvychvstanie je historická udalosť, ktorú možno zistiť a potvrdiť na základe znamení a svedectiev. Ale ako vstup Kristovej ľudskej prirodzenosti do Božej slávy, a teda ako tajomstvo viery, presahuje a prevyšuje dejiny. Preto sa vzkriesený Kristus nezjavil svetu, ale svojim učeníkom a urobil z nich svojich svedkov pred ľudom. [KKKC 128]

Ako učeníci zistili, že Ježiš vstal z mŕtvych?

Učeníci, ktorí najprv stratili všetku nádej, uverili v Ježišovo zmŕtvychvstanie, pretože ho po jeho smrti pri najrôznejších príležitostiach videli, hovorili s ním, a tak poznali, že je živý.

Veľkonočné udalosti, ktoré sa odohrali v Jeruzaleme okolo roku 30, nie sú žiadne vymyslené príbehy. Ježišova smrť a domnelá porážka ich spoločnej veci viedli učeníkov k tomu, že sa rozpŕchli („A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael“, Lk 24,21) alebo sa zabarikádovali za zamknutými dverami. Až stretnutie so zmŕtvychvstalým Pánom ich vyslobodilo zo strnulosti a naplnilo ich oduševnenou vierou v Ježiša Krista, Pána nad životom a smrťou. [Youcat 105]

Existujú dôkazy o Ježišovom zmŕtvychvstaní?

O Ježišovom zmŕtvychvstaní neexistujú nijak priame dôkazy v zmysle výsledkov exaktných vied. Existujú však veľmi silné svedectvá mnohých jednotlivcovi skupín, tých, ktorí boli priamymi účastníkmi jeruzalemských udalostí.

Najstarším kresťanským svedectvom o zmŕtvychvstaní je List, ktorý napísal sv. Pavol cirkevnej obci v Korinte asi dvadsať rokov po Ježišovej smrti: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Píšem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli“ (1 Kor 15,3-6). Pavol tu dosvedčuje živú tradíciu, ktorú našiel v prvotnom kresťanskom spoločenstve, keď sa dva alebo tri roky po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní sám stal kresťanom – na základe vlastného ohromujúceho stretnutia so vzkrieseným Pánom. Učeníci pochopili prázdny hrob ako prvý odkaz na Ježišovo zmŕtvychvstanie (Lk 24,5-6). Práve ženy, ktoré podľa vtedajšieho právneho chápania neboli schopné vydávať svedectvo, objavili prázdny hrob. I keď sa píše, že apoštol Ján už pri prázdnom hrobe „videl i uveril“ (Jn 20,8), istota o tom, že Ježiš žije, sa upevnila až po jeho mnohých zjaveniach. Množstvo stretnutí so Zmŕtvychvstalým uzatvára Ježišovo nanebovstúpenie. A predsa aj po ňom až do dnešných dní sa možno stretnúť so živým Pánom: Ježiš Kristus žije. [Youcat 106]

Toto hovoria pápeži

Dva veľké symboly charakterizujú liturgickú slávnosť Veľkonočnej vigílie. Je to predovšetkým oheň, ktorý sa stane svetlom. Svetlo veľkonočného paškálu, ktoré sa v procesii cez chrám ponorený v temnote noci zmení na záplavu svetiel. Hovorí nám o Kristovi ako o skutočnej zorničke, ktorá nikdy nezapadá – o Vzkriesenom, v ktorom svetlo porazilo temnotu. Druhým symbolom je voda. Ona nám pripomína na jednej strane vody Červeného mora, utopenie a smrť, mystérium kríža. Potom sa ale prezentuje ako voda – prameň, ktorý dáva život uprostred sucha. Stáva sa tak obrazom sviatosti krstu, ktorá nás robí účastnými na smrti a vzkriesení Ježiša Krista. [Pápež Benedikt, kázeň na veľkonočnú vigíliu, 23. apríla 2011]