All Tweets
prev
Predchádzajúce:4.24 Prečo je cirkev proti manželstvám ľudí rovnakého pohlavia?
next
Ďalej:4.26 Kedy sa začína ľudský život?

4.25 Ako funguje prirodzené plánovanie rodičovstva?

Sexualita

Na rozdiel od antikoncepčných tabletiek a iných prostriedkov antikoncepcie,  ktoré Cirkev odmieta, prirodzené plánovanie rodičovstva (PPR) funguje na základe sledovania sexuálnej plodnosti daného páru.

Metódy, ktorými sa monitorujú rozličné zmeny v tele ženy, sú najúčinnejšie. Hlavným rozdielom PPR oproti antikoncepcii je skutočnosť, že manželský pár sa vedome rozhodne pre zodpovedný, prirodzený a zdravý spôsob, ako spoločne žiť svoju manželskú lásku.

PPR funguje na základe sledovania telesných funkcií, ktoré páru dajú najavo, či má žena plodné dni.
Múdrosť Cirkvi

Kedy je regulácia plodenia morálna?

Regulácia plodenia, predstavujúca jeden z aspektov zodpovedného otcovstva a materstva, je objektívne v súlade s morálnosťou, keď ju manželia uskutočňujú bez vonkajšieho donucovania, nie z egoizmu, ale z vážnych dôvodov a metódami, ktoré sú v súlade s objektívnymi kritériami morálnosti, čiže s periodickou zdržanlivosťou a s využívaním neplodných období. [KKKC 497]

Aké sú nemorálne prostriedky regulácie plodenia?

Svojou vnútornou povahou je nemorálne každé konanie – ako napríklad priama sterilizácia alebo antikoncepcia –, ktoré, keď sa manželský úkon predvída alebo vykonáva, alebo vedie k svojim prirodzeným následkom, vytýči si ako cieľ alebo ako prostriedok zabránenie plodeniu. [KKKC 498]

Môžu kresťanskí manželia regulovať počatie?

Kresťanskí manželia môžu a majú zodpovedne zaobchádzať s darom schopnosti odovzdávať život.

Regulovanie pôrodnosti, ktoré je jedným z aspektov zodpovedného otcovstva a materstva, je z hľadiska kresťanskej morálky správne, keď to manželia nerobia zo sebectva, ale z vážnych dôvodov.  Regulácia počatia musí byť bez vonkajšieho nátlaku (napríklad keď štát rozhoduje o tom, koľko detí smie manželský pár mať). Regulácia počatia nesmie znamenať, že manželia celkom vylučujú možnosť počatia. Taktiež nemožno použiť akýkoľvek prostriedok, ale iba metódu periodickej zdržanlivosti s využitím neplodných období. [Youcat 420]

Prečo nie sú všetky prostriedky brániace počatiu dieťaťa rovnako dobré?

Pre prípad regulácie počatia Cirkev odporúča metódy sebapozorovania a prirodzeného plánovania rodičovstva (PPR). Tieto metódy rešpektujú vnútorné zákonitosti ženského tela. Vyžadujú však vzájomné porozumenie a nežnosť. Stávajú sa tak školou lásky.

Cirkev starostlivo dbá o prirodzený poriadok a vidí v ňom hlboký zmysel. Preto nesúhlasí s manipuláciou plodnosti ženy, ale odporúča využitie prirodzeného striedania plodných a neplodných dní. Pri správnom využívaní je táto metóda spoľahlivá. Nie náhodou má táto metóda plánovania rodičovstva prívlastok „prirodzené“: je ekologická, celostná, zdravá a predstavuje školu v partnerstve. Naproti tomu Cirkev odmieta všetky umelé antikoncepčné prostriedky – teda chemické (tabletky), mechanické (napr. kondóm, vnútromaternicové teliesko atď.) a chirurgické (sterilizácia) – pretože zasahujú do spojenia muža a ženy tým, že vylučujú otvorenosť na odovzdávanie života, teda jeden z významov sexuálneho styku. Antikoncepčné prostriedky môžu dokonca ohrozovať zdravie ženy, môžu mať za následok samovoľné potraty a môžu tiež dlhodobo obmedziť milostný život manželov. [Youcat 421]

Toto hovoria pápeži

Rodiacemu sa životu slúžia strediská pre šírenie prirodzených metód regulácie pôrodnosti: treba ich rozvíjať, pretože účinne pomáhajú pri uplatňovaní zásad zodpovedného rodičovstva, vďaka ktorému každá osoba, počnúc dieťaťom, sa uznáva a rešpektuje pre ňu samu, avšak kritériom každého rozhodnutia je nezištné sebadarovanie. Aj pracovníci manželského a rodinného poradenstva, ktorí spĺňajú svoje poslanie poradenstva a prevencie, pričom sa riadia antropológiou, zhodnou s kresťanským pohľadom na osobu, manželstvo a pohlavnosť, robia cennú službu všetkým rodinám, keď im pomáhajú nanovo objaviť zmysel života a lásky, podporujú a sprevádzajú ich v uskutočňovaní ich poslania "svätyne života". [Pápež Ján Pavol II., Evangelium vitae, č. 88]