All Tweets
prev
Predchádzajúce:2.32 Čo je to španielska inkvizícia?
next
Ďalej:2.34 Prečo bola cirkev taká krutá k domorodým Američanom?

2.33 Čo sa stalo na začiatku renesancie?

Smerom k reformácii

V trinástom a štrnástom storočí vznikol veľký zmätok okolo identity skutočného pápeža, keďže sa vtedy za pápeža vyhlasovali hneď niekoľkí ľudia. Až v roku 1417 napokon všetky strany uznali Martina V. za jediného pravého pápeža.

Pápeži začali zhromažďovať ešte väčšie bohatstvo a žiť svetským životom. Pre tieto problémy sa Cirkev opäť nutne potrebovala opäť zamerať na skutočné nasledovanie Ježiša, čo sa v menšej miere aj udialo. Počas renesancie sa však namiesto Boha do centra pozornosti dostal často človek. Nanešťastie sa tento posun odrazil aj na vedení Cirkvi.

Renesancia sa sústredila na človeka (zabúdala na Boha?). Aj vtedy boli niektorí lídri Cirkvi slabí či zlí ako v stredoveku.
Toto hovoria pápeži

[Učenec] Duns Scotus sa po vypuknutí vážneho sporu medzi kráľom Filipom IV. a pápežom Bonifácom VIII. radšej dištancoval od Paríža, než by mal podpísať dokument namierený proti najvyššiemu pontifikovi, ako to kráľ vyžadoval od všetkých zasvätených; dobrovoľne si radšej zvolil vyhnanstvo… Táto udalosť nás pozýva k tomu, aby sme si spomenuli na to, ako často sa veriaci v dejinách Cirkvi stretávali s nevraživosťou alebo znášali prenasledovanie pre vernosť a odovzdanosť Kristovi, Cirkvi a pápežovi. Všetci sa s obdivom pozeráme na tých kresťanov, ktorí nás učia vážiť si vieru v Krista a spoločenstvo s Petrovým nástupcom, teda s univerzálnou Cirkvou, ako cenný poklad Priateľské vzťahy medzi francúzskym kráľom a nástupcom Bonifáca VIII. sa však rýchlo obnovili a v roku 1305 sa Duns Scotus mohol vrátiť do Paríža, aby tam prednášal teológiu. [Pápež Benedikt XVI., generálna audiencia, streda, 7. júla 2010]